Switch to
English
Indonéziu navštevujem pravidelne už od roku 2017. Poznám tu cesty, vône, rytmus dňa. Cítim sa tu často viac ako doma než kdekoľvek inde. Nie preto, že by tu bolo všetko jednoduché, ale práve preto, že tu viem byť aj vtedy, keď sa veci nevyvíjajú tak, ako by si človek prial.
Tentoraz to nebolo len o miestnych ľudoch, oceáne, džungli, čare chrámov, mantier a všetkého, čo toto miesto v sebe nesie. Tentoraz to bola tá najväčšia bolesť, akú som v živote doteraz zažila.
V jednom momente sa mi na nohe po celom lýtku a kolene objavili červené pruhy, neskôr pľuzgiere. A s nimi ukrutná bolesť, akú som dovtedy nepoznala. Nebola ostrá, ani krátka, skôr taká, akoby som stála v ohni a niekto stále podhadzoval. Každý pohyb ju znova rozžhavil. Koža bola napätá, horúca, úplne cudzia na mojom vlastnom tele. Pár hodín som vôbec nevedela chodiť, len som vláčila nohu za sebou, lebo som ju nevedela zohnúť.
Najprv som nechápala, čo sa deje. Potom som si spomenula, že pred pár rokmi som mala na ruke podobnú, ale úplne maličkú škvrnu. Miestni mi vtedy vysvetlili, že to môže byť od drobného chrobáka, ktorého volajú tomcat. Vyskytuje sa už aj inde vo svete, dokonca aj vo Francúzsku. Tento nenápadný chrobáčik nevstrekne jed do tela ako had, no keď sa dotkne kože, uvoľní sa z neho toxická látka zvaná pederín. Pri kontakte dokáže spôsobiť silnú reakciu pripomínajúcu popáleninu s pľuzgierami. V nemocnici mi povedali, že to je porovnateľné s chemickými popáleninami druhého stupňa. V literatúre sa pederín označuje za mimoriadne silný toxín. V laboratórnych pomeroch je dokonca uvádzaný ako silnejší než jed kobry. Na koži však ide skôr o veľmi bolestivú, lokálnu reakciu a nie o systémovú otravu.
Píšem preto, lebo viem, že bolesť, či už fyzická, či vnútorná, prichádza aj vtedy, keď to vôbec nečakáš. Aj vtedy, keď si na mieste, ktoré miluješ. Aj vtedy, keď sa cítiš ako „doma“.
Nie každý deň prináša to, čo by sme si želali. Mnohokrát sa ocitneme v ťažkostiach, v problémoch, v napätí, na ktoré telo zareaguje skôr, než si myseľ stihne uvedomiť, čo sa vlastne deje. A práve v tých momentoch nie je vždy hneď k dispozícii riešenie. Niekedy je k dispozícii len chvíľa a rozhodnutie, či sa proti tomu budeš brániť ešte viac, alebo či sa aspoň na okamih vrátiš k sebe.
Práve v najhoršom a aj pár dní potom mi pomohli dychové cvičenia, ktoré sú ozaj nápomocné aj v ťažkých situáciach. Nie ako zázrak. Skôr ako opora. Nádych ústami smerovaný do hrudníka, do priestoru srdca. A potom vokalizovaný výdych, tichý zvuk, niečo medzi odfúknutím si po ťažkom dni a hlbokou úľavou. Nie silno, len tak, aby telo a myseľ dostali signál: ešte dýcha, ešte je tu, ešte to zvládne a presmerovali tok myšlienok z bolesti na dych. Je to veľmi silná dychová technika (najlepšie pod vedením lektora).
Popri tom prišli aj slzy. Veľa sĺz. Žiadne zúfalstvo ale skôr od uvoľnenie. Všetkého, čo sa v priebehu času potichu nakopilo. Bolesti, napätia, vecí, ktoré som možno ani nevedela pomenovať. Telo si to zrazu dovolilo pustiť, dosť na to, aby som sa prestala cítiť úplne sama vo vlastnej koži.
Dych tomu dal rytmus. Hlas tomu dal tvar. A veci si zrazu prirodzene sadli na svoje miesto. Práve preto, že som sa na chvíľu naozaj stretla sama so sebou. Práve tu a práve teraz. Ďakujem všetkým, ktorí boli so mnou v kontakte a na diaľku mi pomáhali predýchať tú ukrutnú bolesť a posielali mi veľmi veľa dobrých myšlienok a uistení, že to bude dobré a všetko sa rýchlo zahojí. Vďaka vám. Bolo to fakt úplné peklo.
Indonézia mi priniesla aj takéto momenty. No uvedomenie si, že sa môže stať čokoľvek a kdekoľvek, mi paradoxne prinieslo viac pokoja než strachu a vďačnosť za všetko krásne, čo táto cesta aj napriek tomu priniesla: nové, hlboké priateľstvo, hlbšie spojenie so sebou a všetko ostatné, čo našlo cestu do môjho srdca.
Lebo domov nie je miesto, kde sa nič nestane. Domov je miesto, kde si hlboko v samom sebe, tam, kde vieš zostať pri sebe, aj keď telo kričí a myseľ divoko uteká.