Indon\u00e9ziu nav\u0161tevujem pravidelne u\u017e od roku 2017. Pozn\u00e1m tu cesty, v\u00f4ne, rytmus d\u0148a. C\u00edtim sa tu \u010dasto viac ako doma ne\u017e kdeko\u013evek inde. Nie preto, \u017ee by tu bolo v\u0161etko jednoduch\u00e9, ale pr\u00e1ve preto, \u017ee tu viem by\u0165 aj vtedy, ke\u010f sa veci nevyv\u00edjaj\u00fa tak, ako by si \u010dlovek prial.<\/p>\n\n\n\n
Tentoraz to nebolo len o miestnych \u013eudoch, oce\u00e1ne, d\u017eungli, \u010dare chr\u00e1mov, mantier a v\u0161etk\u00e9ho, \u010do toto miesto v sebe nesie. Tentoraz to bola t\u00e1 najv\u00e4\u010d\u0161ia boles\u0165, ak\u00fa som v \u017eivote doteraz za\u017eila.<\/p>\n\n\n\n
V jednom momente sa mi na nohe po celom l\u00fdtku a kolene objavili \u010derven\u00e9 pruhy, nesk\u00f4r p\u013euzgiere. A s nimi ukrutn\u00e1 boles\u0165, ak\u00fa som dovtedy nepoznala. Nebola ostr\u00e1, ani kr\u00e1tka, sk\u00f4r tak\u00e1, akoby som st\u00e1la v ohni a niekto st\u00e1le podhadzoval. Ka\u017ed\u00fd pohyb ju znova roz\u017ehavil. Ko\u017ea bola nap\u00e4t\u00e1, hor\u00faca, \u00faplne cudzia na mojom vlastnom tele. P\u00e1r hod\u00edn som v\u00f4bec nevedela chodi\u0165, len som vl\u00e1\u010dila nohu za sebou, lebo som ju nevedela zohn\u00fa\u0165.<\/p>\n\n\n\n
Najprv som nech\u00e1pala, \u010do sa deje. Potom som si spomenula, \u017ee pred p\u00e1r rokmi som mala na ruke podobn\u00fa, ale \u00faplne mali\u010dk\u00fa \u0161kvrnu. Miestni mi vtedy vysvetlili, \u017ee to m\u00f4\u017ee by\u0165 od drobn\u00e9ho chrob\u00e1ka, ktor\u00e9ho volaj\u00fa tomcat. Vyskytuje sa u\u017e aj inde vo svete, dokonca aj vo Franc\u00fazsku. Tento nen\u00e1padn\u00fd chrob\u00e1\u010dik nevstrekne jed do tela ako had, no ke\u010f sa dotkne ko\u017ee, uvo\u013en\u00ed sa z neho toxick\u00e1 l\u00e1tka zvan\u00e1 peder\u00edn. Pri kontakte dok\u00e1\u017ee sp\u00f4sobi\u0165 siln\u00fa reakciu pripom\u00ednaj\u00facu pop\u00e1leninu s p\u013euzgierami. V nemocnici mi povedali, \u017ee to je porovnate\u013en\u00e9 s chemick\u00fdmi pop\u00e1leninami druh\u00e9ho stup\u0148a. V literat\u00fare sa peder\u00edn ozna\u010duje za mimoriadne siln\u00fd tox\u00edn. V laborat\u00f3rnych pomeroch je dokonca uv\u00e1dzan\u00fd ako silnej\u0161\u00ed ne\u017e jed kobry. Na ko\u017ei v\u0161ak ide sk\u00f4r o ve\u013emi bolestiv\u00fa, lok\u00e1lnu reakciu a nie o syst\u00e9mov\u00fa otravu.<\/p>\n\n\n\n
P\u00ed\u0161em preto, lebo viem, \u017ee boles\u0165, \u010di u\u017e fyzick\u00e1, \u010di vn\u00fatorn\u00e1, prich\u00e1dza aj vtedy, ke\u010f to v\u00f4bec ne\u010dak\u00e1\u0161. Aj vtedy, ke\u010f si na mieste, ktor\u00e9 miluje\u0161. Aj vtedy, ke\u010f sa c\u00edti\u0161 ako \u201edoma\u201c.<\/p>\n\n\n\n
Nie ka\u017ed\u00fd de\u0148 prin\u00e1\u0161a to, \u010do by sme si \u017eelali. Mnohokr\u00e1t sa ocitneme v \u0165a\u017ekostiach, v probl\u00e9moch, v nap\u00e4t\u00ed, na ktor\u00e9 telo zareaguje sk\u00f4r, ne\u017e si myse\u013e stihne uvedomi\u0165, \u010do sa vlastne deje. A pr\u00e1ve v t\u00fdch momentoch nie je v\u017edy hne\u010f k dispoz\u00edcii rie\u0161enie. Niekedy je k dispoz\u00edcii len chv\u00ed\u013ea a rozhodnutie, \u010di sa proti tomu bude\u0161 br\u00e1ni\u0165 e\u0161te viac, alebo \u010di sa aspo\u0148 na okamih vr\u00e1ti\u0161 k sebe.<\/p>\n\n\n\n
Pr\u00e1ve v najhor\u0161om a aj p\u00e1r dn\u00ed potom mi pomohli dychov\u00e9 cvi\u010denia, ktor\u00e9 s\u00fa ozaj n\u00e1pomocn\u00e9 aj v \u0165a\u017ek\u00fdch situ\u00e1ciach. Nie ako z\u00e1zrak. Sk\u00f4r ako opora. N\u00e1dych \u00fastami smerovan\u00fd do hrudn\u00edka, do priestoru srdca. A potom vokalizovan\u00fd v\u00fddych, tich\u00fd zvuk, nie\u010do medzi odf\u00faknut\u00edm si po \u0165a\u017ekom dni a hlbokou \u00fa\u013eavou. Nie silno, len tak, aby telo a myse\u013e dostali sign\u00e1l: e\u0161te d\u00fdcha, e\u0161te je tu, e\u0161te to zvl\u00e1dne a presmerovali tok my\u0161lienok z bolesti na dych.\u00a0Je to ve\u013emi siln\u00e1 dychov\u00e1 technika (najlep\u0161ie pod veden\u00edm lektora).<\/p>\n\n\n\n
Popri tom pri\u0161li aj slzy. Ve\u013ea s\u013az. \u017diadne z\u00fafalstvo ale sk\u00f4r od uvo\u013enenie. V\u0161etk\u00e9ho, \u010do sa v priebehu \u010dasu potichu nakopilo. Bolesti, nap\u00e4tia, vec\u00ed, ktor\u00e9 som mo\u017eno ani nevedela pomenova\u0165. Telo si to zrazu dovolilo pusti\u0165, dos\u0165 na to, aby som sa prestala c\u00edti\u0165 \u00faplne sama vo vlastnej ko\u017ei.<\/p>\n\n\n\n
Dych tomu dal rytmus. Hlas tomu dal tvar. A veci si zrazu prirodzene sadli na svoje miesto. Pr\u00e1ve preto, \u017ee som sa na chv\u00ed\u013eu naozaj stretla sama so sebou. Pr\u00e1ve tu a pr\u00e1ve teraz. \u010eakujem v\u0161etk\u00fdm, ktor\u00ed boli so mnou v kontakte a na dia\u013eku mi pom\u00e1hali pred\u00fdcha\u0165 t\u00fa ukrutn\u00fa boles\u0165 a posielali mi ve\u013emi ve\u013ea dobr\u00fdch my\u0161lienok a uisten\u00ed, \u017ee to bude dobr\u00e9 a v\u0161etko sa r\u00fdchlo zahoj\u00ed. V\u010faka v\u00e1m. Bolo to fakt \u00fapln\u00e9 peklo.<\/p>\n\n\n\n
Indon\u00e9zia mi priniesla aj tak\u00e9to momenty. No uvedomenie si, \u017ee sa m\u00f4\u017ee sta\u0165 \u010doko\u013evek a kdeko\u013evek, mi paradoxne prinieslo viac pokoja ne\u017e strachu a v\u010fa\u010dnos\u0165 za v\u0161etko kr\u00e1sne, \u010do t\u00e1to cesta aj napriek tomu priniesla: nov\u00e9, hlbok\u00e9 priate\u013estvo, hlb\u0161ie spojenie so sebou a v\u0161etko ostatn\u00e9, \u010do na\u0161lo cestu do m\u00f4jho srdca.<\/p>\n\n\n\n
Lebo domov nie je miesto, kde sa ni\u010d nestane. Domov je miesto, kde si hlboko v samom sebe, tam, kde vie\u0161 zosta\u0165 pri sebe, aj ke\u010f telo kri\u010d\u00ed a myse\u013e divoko utek\u00e1.<\/p>\n","protected":false},"excerpt":{"rendered":"
Indon\u00e9ziu nav\u0161tevujem pravidelne u\u017e od roku 2017. Pozn\u00e1m tu cesty, v\u00f4ne, rytmus d\u0148a. C\u00edtim sa tu \u010dasto viac ako doma ne\u017e kdeko\u013evek inde. Nie preto, \u017ee by tu bolo v\u0161etko jednoduch\u00e9, ale pr\u00e1ve preto, \u017ee tu viem by\u0165 aj vtedy, ke\u010f sa veci nevyv\u00edjaj\u00fa tak, ako by si \u010dlovek prial. Tentoraz to nebolo len o […]<\/p>\n","protected":false},"author":2,"featured_media":0,"comment_status":"closed","ping_status":"closed","sticky":false,"template":"","format":"standard","meta":{"footnotes":""},"categories":[1],"tags":[],"class_list":["post-122","post","type-post","status-publish","format-standard","hentry","category-blog"],"_links":{"self":[{"href":"https:\/\/www.dychom.sk\/blog\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/122","targetHints":{"allow":["GET"]}}],"collection":[{"href":"https:\/\/www.dychom.sk\/blog\/wp-json\/wp\/v2\/posts"}],"about":[{"href":"https:\/\/www.dychom.sk\/blog\/wp-json\/wp\/v2\/types\/post"}],"author":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/www.dychom.sk\/blog\/wp-json\/wp\/v2\/users\/2"}],"replies":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/www.dychom.sk\/blog\/wp-json\/wp\/v2\/comments?post=122"}],"version-history":[{"count":5,"href":"https:\/\/www.dychom.sk\/blog\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/122\/revisions"}],"predecessor-version":[{"id":130,"href":"https:\/\/www.dychom.sk\/blog\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/122\/revisions\/130"}],"wp:attachment":[{"href":"https:\/\/www.dychom.sk\/blog\/wp-json\/wp\/v2\/media?parent=122"}],"wp:term":[{"taxonomy":"category","embeddable":true,"href":"https:\/\/www.dychom.sk\/blog\/wp-json\/wp\/v2\/categories?post=122"},{"taxonomy":"post_tag","embeddable":true,"href":"https:\/\/www.dychom.sk\/blog\/wp-json\/wp\/v2\/tags?post=122"}],"curies":[{"name":"wp","href":"https:\/\/api.w.org\/{rel}","templated":true}]}}